Nynorskordboka
forskuve, forskyve
forskuva, forskyva
verb
| infinitiv | presens | preteritum | presens perfektum | imperativ |
|---|---|---|---|---|
| å forskuvaå forskuve | forskuvar | forskuva | har forskuva | forskuv!forskuva!forskuve! |
| å forskyvaå forskyve | forskyv | forskauv | har forskove | forskyv! |
| forskyver | forskyvde | har forskyvd | ||
| har forskyvt |
| perfektum partisipp | presens partisipp | |||
|---|---|---|---|---|
| hankjønn / hokjønn | inkjekjønn | bunden form | fleirtal | |
| forskuva + substantiv | forskuva + substantiv | den/det forskuva + substantiv | forskuva + substantiv | forskuvande |
| forskoven + substantiv | forskove + substantiv | den/det forskovne + substantiv | forskovne + substantiv | forskyvande |
| forskyvd + substantiv | forskyvd + substantiv | den/det forskyvde + substantiv | forskyvde + substantiv | |
| forskyvt + substantiv | ||||
Opphav
frå tysk; av for- (2Tyding og bruk
endre posisjon for;
Døme
- skipslasta forskuva seg;
- forskuve tidspunktet